Radi podporujeme mladú slovenskú filmovú tvorbu a preto sme sa vybrali na nový počin režisérky Miry Fornayovej – Môj pes Killer. Keďže film získal jednu z hlavných cien na filmovom festivale v Rotterdame a kladné ohlasy v rôznych médiách, mali sme od neho určité očakávania. Keď sa však nezačali napĺňať ani za polovicou filmu, začali sme šípiť „malér“.
Hlavným hrdinom filmu je 18-ročný Marek, ktorý sa snaží dostať do partie náckov (v oficiálnom texte sa spomína slovo hooligans – to však vôbec nie je presné), pričom i on by sa rád náckom stal, a tak tomu prispôsobil svoj vzhľad a takisto si zaobstaral pre hrozivejší obraz svojej osoby pitbulla, ktorého nazval Killer. Prostredie sa odohráva v blízkosti Skalice a film sa snaží zobraziť aj problém miestnych obyvateľov a rómskej početnej komunity.
Povedať „film sa snaží“, je tiež tak trochu nadnesené. Plochosť, akou vykresľuje jednotlivé charaktery, vzťahy medzi nimi, či minimalistické dialógy, ktorým navyše nie je často ani rozumieť, je naozaj nevysvetliteľná. Podľa názvu filmu i podľa jeho popisu sme čakali zobrazenie hlbokého vzťahu medzi Marekom a jeho psom, keďže je to jeho jediný kamarát, no Killer dostáva vo filme minimálny priestor a všetko, čo z jeho života vidíme je, ako ho Marek priviaže dvakrát na reťaz, v úvode a v závere chvíľku pri tréningu a potom ako dokúše Marekovho rómskeho brata, čo vlastne tiež ukázané nie je. Film sa mohol nazvať aj napríklad Rómom vstup zakázaný, stále by to vykresľovalo obsah viac, než názov skutočný, no aj problematika rasovej netolerancie je tu vykreslená minimálne. Absencia deja je to, čo tu prekáža najviac, predsa len, ide o hraný a nie dokumentárny film. To, že herci sú amatéri rozoberať nebudeme, pretože hrať by sa tu nedalo čo ani pre profesionálnych hercov.
Film bohužiaľ s načrtnutými vzťahmi nijako nepracuje, postavy sa nijak nevyvíjajú, a keď si už myslíme, že sa to celé konečne pohne nejakým smerom a prestaneme len sledovať dlhé nemé scény Marekových krokov, film skončí.
Titulky naskakujú, svetlá sa zapínajú a pobavene sledujeme rozpačité pohľady divákov, ktorí nevedia, čo si o filme myslieť. Ozve sa malý potlesk zo slušnosti, keďže je to predsa len slovenský film a ešte stále rozpačité tváre sa poberajú domov.
Touto recenziou neodhovárame od návštevy kina, ak chcete, choďte si ho pozrieť aj na vlastné oči. Ja si však viem predstaviť strávenú hodinu a pol aj inak 😉
Hodnotenie: 25%
foto: citylife.sk